No, študentský život v Prahe. Mohlo by to byť vlastne celkom dobré, keby nie som taká neschopná v oblasti socializácie so spolužiakmi. Najväčším úspechom je ponúknutie vreckovky dievčaťu vedľa mňa, keď vyliala na zem kávu. Som jednoducho šedá myš, ktorá žije sama pre seba. 

Škola ma nebaví, nevravím, že je zlá, ale zistila som, že potrebujem niečo iné, aspoň na rok. Pravda, plakať nad rozliatym mliekom je zbytočné. Nenájsť svoju polovičku, už som v Brazílii u tety, strýka a mačkopsa Shady. 

Na internáte je najlepší ten výhľad z balkónu, ale inak sa snažíme si nájsť nejaký podnájom. Som ochotná oželieť ranný čaj pri pohľade na Pražský hrad...

Rada by som konečne našla nejaký smer, akým sa má uberať môj život. Jediným svetlým bodom v tej diaľke je Matej. Musím...

Som tu po dlhšej dobe, takže veľkú odozvu nečakám. Ku koncu sa mi chýlia najdlhšie štvormesačné prázdniny v živote. Z tých štyroch mesiacov som mesiac strávila pri rozmaznaných deťoch, ktoré si nevážia nič, ale zvyšok bol dobrý. Niektoré týždne boli bez chyby, niektoré som zas musela premlčať. Viezla som sa TGV, kúpala sa v ľadovom oceáne, jedla mušle, ústrice, langusty, strávila deň na jachte, rozmýšľala po francúzsky, kričala, nadávala po francúzsky, strávila dlhé hodiny na zadnom sedadle auta, čítala, raňajkovala maslové croissanty, dostala topánky z najjemnejšej kože, videla deväť zámkov na Loiroch, nadávala po slovensky, raňajkovala zaľúbené toasty, milovala, milovala sa, plakala, smiala sa, robila pudingy zo zeleného mlieka, dostala vysnívanú posteľ, maľovala, občas fajčila, občas pila, ale hlavne žila...
Na fotkách nie je všetko, vlastne tam je skoro nič. Najlepšie fotografie mi zostávajú v hlave a ešte som neprišla na spôsob, ako ich dostať na papier.