Som na Slovensku a už som naozaj nemala kam dať fotoaparát, takže môžem fotiť maximálne tak mojím iPhonom, ktorý už spadá do kategórie seniorov. Aj tak som si však dnes pozrela všetky staré fotky a rozhodla som sa nejaká uvoľniť do éteru, tie za posledný rok. Sú na nich veci, ľudia a miesta, čo ma potešili, alebo ma tešia každodenne.
Teraz som tri noci po sebe išla spať až nad ránom, hlava mi ide vybuchnúť, aj tak sa však neviem dokopať do postele. Iba čumím do steny a vôbec sa neteším na moje narodeniny, lebo neviem, ako to s nimi bude. Možno ich nakoniec strávim sama. Ktovie.
Mama je v Brazílii, sestra v Prahe, otec má novú rodinu a ja sa tu starám o chlpatý poklad, ktorý ma pravidelne v noci budí klopkaním pazúrov o podlahu v mojej izbe. Neviem, čo by som pre ňu mala spraviť, aby mala veselšie oči. Zatiaľ nezaberajú ani gumení medvedíkovia... Tak už vážne netuším.
Takéto večery sú najhoršie. Jediné zvuky ktoré počujem je hrmenie chladničky a ťukanie klávesnice na mojom laptope. Občas malá zamrnčí a to je tak všetko. Tak, ako som samotu milovala, tak ju teraz nenávidím.