Kristen Stewart bude pre mňa vždy Joan Jett z The Runaways a Robert Pattinson zas Tylerom Stewartom z Remember Me. Myslela som, že navždy budú Bellou a Edwardom, ale uvedomila som si, že im tá rola nesadla. Iba to hrajú. Neprežívajú. Nemám rada Twilight...

Práve som si utrela posledné slzy a uvažujem, aké by to bolo byť niekým, koho má rado toľko ľudí. Koľko ľudí by bolo poznačených keby zomriem? Pár mesiacov a znovu nábeh do normálneho života, alebo večná spomienka. Zomrela mi babička. Poznačilo ma to navždy a to som si počas jej života ani neuvedomovala ako ju mám rada. Otca mám rada, sestru mám rada, mamu mám rada... To všetko si uvedomujem. Aké by to bolo stratiť ich? Chytiť ich studenú ruku, vložiť urnu s popolom do zeme. Vidieť fotky, sedieť na mieste, kde sedávali oni, počuť ich obľúbenú skladbu, vidieť obľúbený film. Toto všetko ma zaujíma, ale neviem, či mi to stojí za to zažiť. Chcem ich tu. Viem, že budem trpieť a do konca života si niečo budem vyčítať. Vyčítala som si aj keď zomrel náš pes. Vyčítam si to všetko a vyčítam si to správne. Narobila som kopu chýb a vôbec som sa nepoučila. Potrebovala by som asi dostať riadnu nakladačku od života. Možno som už dostala, ale pomôže mi to vždy len na pár dní, týždňov. Nemám sa rada. A ani si nezaslúžim aby mal niekto rád mňa.

Včera som si urobila menšie prázdniny. Veď bol vlastne deň detí, takže som mala na to právo. Ešte som k tomu dostala aj dva krásne darčeky: jablko od predavačky v Bille a prsteň od ocka. K tomu som ujedala hríbové Bake Rolls a kochala sa pohľadom z okna. Na ten krásny dážď, do ktorého som sa neskôr aj odhodlala vyjsť s dvoma psami na vodítku...

Teraz len sedím, večeriam, hypnotizujem môj nový lak a uvažujem, či sa zdvihnúť a ísť si pre vatu a odlakovač, alebo nie.

Stratila som okuliare. Neviem kde a neviem ani ako. Proste nie sú, nie že by mi to až tak vadilo, už dávno potrebujem nové, ale postupne mi začínajú chýbať.