Som na Slovensku a už som naozaj nemala kam dať fotoaparát, takže môžem fotiť maximálne tak mojím iPhonom, ktorý už spadá do kategórie seniorov. Aj tak som si však dnes pozrela všetky staré fotky a rozhodla som sa nejaká uvoľniť do éteru, tie za posledný rok. Sú na nich veci, ľudia a miesta, čo ma potešili, alebo ma tešia každodenne.
Teraz som tri noci po sebe išla spať až nad ránom, hlava mi ide vybuchnúť, aj tak sa však neviem dokopať do postele. Iba čumím do steny a vôbec sa neteším na moje narodeniny, lebo neviem, ako to s nimi bude. Možno ich nakoniec strávim sama. Ktovie.
Mama je v Brazílii, sestra v Prahe, otec má novú rodinu a ja sa tu starám o chlpatý poklad, ktorý ma pravidelne v noci budí klopkaním pazúrov o podlahu v mojej izbe. Neviem, čo by som pre ňu mala spraviť, aby mala veselšie oči. Zatiaľ nezaberajú ani gumení medvedíkovia... Tak už vážne netuším.
Takéto večery sú najhoršie. Jediné zvuky ktoré počujem je hrmenie chladničky a ťukanie klávesnice na mojom laptope. Občas malá zamrnčí a to je tak všetko. Tak, ako som samotu milovala, tak ju teraz nenávidím.

Zdá sa mi, že v posledných týždňoch je môj život veľmi nudný. Nie vždy mi to vadí. Napríklad s ním by som dokázala celé dni len pozerať filmy, jesť a milovať.

V stredu ráno chodím v rámci školy na jógu. Vždy sa veľmi premáham vstať, lebo tam cestujem hodinu, ale keď odtiaľ odchádzam, cítim sa ako znovuzrodená a mám chuť rozdávať tony lásky a dobra.

Už skoro tri mesiace nejem mäso. V minulosti som bola vegetariánkou, dokopy asi dva roky. No teraz to je úplne iné. Mäso mám rada, ale radšej mám zvieratá. Každý tvor je jedinečný a nemali by sme zneužívať, že sme na vrchole potravinového reťazca.

Mala by som sa začať vážne učiť. Horí mi za pätami...