Nie že by som si na to potrpela, ale toto bude stý príspevok. Bude o Karo. Videli sme sa po vyše dvoch rokoch a okrem jej výrazu v tvári sa nič nezmenilo. Nieže by to bolo málo. Líca má krásne červené, oči mäkké a pri úsmeve sa jej robia malé jamky a jemné vrásky.

Ranné túlenie, objímanie, škrabkanie, hladenie, prsty v jeho vlasoch... Láska. Aj ranný bozk od neho mi vonia.
Keď som lenivá vstať a spolubývajúca má v ušiach slúchadlá, hádžem po nej veci. Som veľmi veľmi zlá. Mám však mizernú mušku, takže ak mierim na ňu, tak ju nikdy netrafím, rozumiete mi.
Niekedy mám pocit, že môj priateľ je jedno veľké prerastené dieťa. Jediné dieťa, z ktorým som ochotná byť dvadsaťštyri hodín denne.
On sa hrá, ja počúvam Johnnyho Casha. Vonku je škaredé počasie a ja túžim stráviť celý deň s ním v teple. Občas sa na mňa pozrie, keď sa mu napríklad načíta hra... Som spokojná.