Mám novú izbu, ale najradšej by som z nej vyhádzala vyše polovicu vecí a steny vymaľovala na bielo. Potom by som si sem doviezla moju lásku a spoločne by sme sa pozerali strešnými oknami na svetelný smog. Namiesto toho lamentujem nad školou, aj keď nič nerobím.
Nad hlavou mi poletuje nočná mora a mne sa bridí zabiť ju.
V kúte izby sa mi krčí staronové kreslo za päť euro zo školy. Chodila som ho obzerať od začiatku školského roka, ale až nedávno som sa odvážila popýtať sa naň. Je krásne. Pripomína mi domov, ktorý jedného dňa budem mať.
Stále častejšie spomínam na predošlé roky a neviem, aké z toho vlastne mám pocity. Už som dospelá, ale najradšej by som sa schúlila do klbka a schovala sa pred celým vonkajším svetom. Už sa nikdy nebudem môcť špárať v nose na verejnosti, alebo cikať počas bieleho dňa v parčíku, bez znechutených pohľadov.

Jem, dýcham, rozprávam, spím, vzlučujem. Typické vlastnosti ľudskej bytosti. Čo však znamenajú? Znamená to, že žijem? Že som človek? Že som?
Som uštipačná, som nepíjemná, som chladná, som zatrpknutá. Som milá, som oddaná, som vrúcna, som milujúca,
Som milujúca... Som milovaná?
Občas sa nám stretnú pohľady, občas ruky, občas pery, občas niečo viac.

Vďaka tomu občas môžem tvrdiř, že žijem. Keď sa usmejem, viem, že žijem... Že som.