Moja spotreba mandaríniek dosahuje kritický bod. Dneska som ich zjedla desať. Ďalšie kilo na mňa čaká v chladničke. Pred chvíľou som si objednala nové topánky. Na narodeniny. Šedé s bielymi bodkami. Za posledných 5 mesiacov pribudlo v mojom šatníku okolo 20 párov. Nie vždy je dobré zarábať si. Potom hrozí, že sa budete musieť s topánkami (alebo iným kusom odevu, na ktorý ste uchylní) deliť o posteľ.
Trpím chorobným šťastím. Niekedy si sama sebe leziem na nervy s tým optimizmom a úsmevom na tvári. Kompenzujú mi to však návaly zlosti a zúfalosti. Väčšinou ich zažívam pri učení (teda vtedy, keď rozmýšľam nad tým, že by som sa mala učiť), v škole, alebo v nedefinovateľných chvíľach.
Padla mi zo steny fotky. Za tri dni má malá Paťa narodeniny. Minulý rok som jej nedala darček, lebo som neprišla na dosť vhodnú alternatívu. Tento rok jej všetko vynahradím! Sľubujem. Rada darčeky nakupujem, ale nerada ich vymýšľam.
Za dva dni idem smerom k Prahe. Skôr smerom k šťastiu.Opäť zažijem pár desiatok hodín v tej najlepšej spoločnosti aká existuje. Nechcem myslieť na nedeľné popoludnie, ale stále sa mi tlačí pred oči. Nič to, raz spolu budeme do konca.

Ako som tak išla autobusom, pozerala som sa na všetkých tých ľudí okolo mňa. Šťastných? Nešťastných? Smejúcich sa na cudzom nešťastí. Mladých zaľúbencov, ktorý sa pravdepodobne budú niekde v kútiku o mesiac bozkávať s niekým iným. Ľudia predbiehajúci sa v rade. Neskonale zničený vodič autobusu. Staršie panie v kožuchoch, sediace na predných sedadlách ako kvočky. Rozhovory o ničom. Rozhovory o niečom. Zvuky. Pachy. Motor autobusa kvíli. Ide sa mu ťažko. Všetkým sa nám ide ťažko.

Snažím sa učiť maturitné otázky. Nejem pri tom, dupem, odvrkávam, neexistujem.
Až teraz, pri pohľadu na tieto fotky, som si uvedomila, akú divokú farbu moje vlasy majú. I tak s tým nehodlám robiť nič. Farbiť sa nebude, za kaderníčkou sa mi nechce. Chúdence.
Uvažujem nad vianočnými darčekmi. Zatiaľ som našla len to, čo chcem ja sama.
Pozerám sa na staré fotky, čo mi visia nad posteľou. Kedysi som si veľmi priala mať vek čo mám teraz. Najradšej by som bola opäť dieťa, prežiť si to znovu, utiecť pred všetkými povinnosťami. Patrím bohužiaľ do tej pasívnej generácie, ktorá je zvyknutá mať všetko na zažiadanie. Čo mám robiť?

V podstate nič nerobím, naozaj nič, len žijem zo dňa na deň, z hodiny na hodinu a vyčkávam. Vyčkávanie si krátim počúvaním hudby, čítaním kín, vyrábaním svietnikov z fliaš dobrého alkoholu, občasným fotením, prespávaním kde sa dá, chodením na koncerty (teda zatiaľ som bola len na jednom, ale i to sa počíta) a nedobrovoľným chodením do školy. Všetko ma veľmi nebaví. Naozaj hnijem, zatiaľ teda len nahnívam, ale nikdy neviem, kedy to postúpi ďalej.
Nenávidím diaľku, najradšej by som zrušila celý priestor i čas.

Ani neviem, čo by som mala písať. Našla som šťastie v nešťastí. Šťastie prevažuje. Neexistuje nič krajšie ako láska. Ja, rodený skeptik, som objavila niečo také. Pokiaľ som sa dokázala zamilovať ja, dokáže to už naozaj každý.
Mám nohy vyložené. Hrá mi Ray Charles a najradšej by som sa preniesla do nejakého klubu, kde práve hrá a tancovala s Osobou. Hýbe sa mi celé telo.
Už som ostužkovaná. Šaty som si navrhla sama, bohužiaľ s mojou vrodenou oboľavorukosťou som si ich ušiť sama netrúfla. Vlasy som mala veľmi neformálne. Paťa tomu dala príhodný popis. Vytiahnutá z krabice. Červené pery, zlaté topánky. Snehulienkou ma nazvali.
Všetka moja inšpirácia bola stiahnutá jedným smerom, nedokážem čisto uvažovať...