Som doma po dvoch nečakaných dňoch. Zistila som, že milujem rytmus koľajníc na trase z Nového Mesta nad Váhom do Čachtíc, že Budapešť na mňa vplýva ako Paríž, že sme odtiaľ nikdy nemali odísť, že najlepšou hudbou do vlaku je Mozart, že zbožňujem humor Terryho Pratchetta, že Komárno nepatrí komárom, ale všetkým, že žraloky vyzerajú oveľa lepšie naživo ako na tanieri, že tobogány nie sú až také nebezpečné ako som si myslela, že nenávidím vodné mlyny, že sa neoplatí veriť navigácii a že Juraj Bača je naživo oveľa príťažlivejší.

Áno, bola som včera v Budapešti, mojom milovanom meste, kde som mala tú česť žiť tri a pol roka. Bola som tropicáriu sledovať kŕmenie žralokov, zamilovala som sa do degu, videla som papagája väčšieho než je pes otcovej priateľky, jedla som odpornú ovocnú polievku, ale tiež výborné halászlé v tamojšej originálnej csarde, vybláznila som sa v aquaparku a kochala som sa pohľadom na nočnú Budapešť. To všetko mi hnalo slzy do očí.

A som doma. Teda doma som už bola včera o pol ôsmej, ale až teraz som konečne vyspatá. Začalo to vo štvrtok. Vysvitlo na povrch, že ocko by mi bol ochotný zasponzorovať festival. Prečo to nevyužiť? Volala som kamarátke, že teda kde, kedy, ako. Ale čo to. Vraj so mnou už nerátala a ide na iný. Uf, čo teraz? No tak nepôjdem teda. Nemám stan a neviem o nikom, kto by ešte mal miesto. Ráno mi však zavolala, že ide so mnou. Že až príliš tam chce ísť. Super. Zbalila som sa behom hodiny. Tak to aj vyzeralo. Počet nepremokavých vecí? Nula. Počet teplých vecí? 0.5. Ale aj tak to stálo za to. V piatok Ska2tonics a Billy Barman, k tomu balenie vecí do saklov na odpadky a veľká búrka. Ešte som zabudla spomenúť luxusné 3 hodiny spánku. Ráno sme boli na tom veľmi zle, tak sme sa rozhodli ísť domov a že sa až potom rozhodne, čo a ako. Umyli sme sa, ja som si trochu pospala, najedli sme sa a keďže vonku bolo ideálne počasie na festival, vrátili sme sa. A to neľutujeme. Fotka od Comtecu, pár vymazaných chvíľ, Dorota Nvotová, Para, Hex a hlavne Fuera Fondo sú toho dôkazom. Juchúúú. O pol štvrtej som zaspala na chvíľku a namiesto piatej sme vstávali o šiestej. 6:45 nám išiel bus a nemali sme zbalený ani stan ani seba. A k tomu tie 2 km šlapania na zastávku. Behom 15 min sme boli pobalené a na ceste. Som na nás pyšná a určite ma tam môžu čakať aj druhý rok :)

Dnešok považujem za veľmi plodný. Spala som do dvanástej, na obed som urobila obľúbený šalát vinegret s orechami a k tomu som mala lososa. Potom som si znovu zaliezla do izby kde som striedavo hrala na klavír a striedavo si čítala blogy. Potom som vydrhla kúpeľňu a hneď som ju aj odskúšala vonným kúpeľom. Juj či mi je dobre. Nechty nalakované, vlasy umyté, telo umyté, ruky a nohy ponatierané, krk vyvoňaný a teraz už len uvažujem, čo za film si pozrieť.

Včera som dopozerala Marie Antoinette a silno odporúčam. Momentálne si sťahujem Starcov na chmelu. Milujem ten film.

Viem, že celý príspevok zostane bez povšimnutia, ale je mi to úplne jedno. Všetko toto robím pre seba a je mi z toho dobre. HUŠ :)

Malá návšteva

Dva a pol roka oneskorený darček k 15. narodeninám

Staré pečate a 150 rokov stará pentelka po mojich predkoch :)

Fotky sú fotené v priebehu posledných 31. dní. Je na nich pre mňa veľa dôležitých vecí čo som robila. Od koncoročného výletu v Tatrách, cez výlet do Brna s Lulu za Evou, Beckovské slávnosti, nový prírastok do rodiny až po krásny včerajšok s mojimi spolužiačkami zo základnej.

Prázdniny mám celkom pekné. Na začiatku som si myslela, že nebudem mať čo robiť a teraz to vyzerá tak, že nemám kedy oddychovať. Ale páči sa mi to, samozrejme až na to teplo. Čaká má festival Žákovic, chata v Bieli, chata za Popradom a uvidím čo sa mi ešte naskytne. Prázdniny sú krásne! Ale bežia viac než rýchlo. Už len pár dní a je zo mňa tretiačka, potom prebehne ďalších pár a mám 18. Potom ešte pár dní a ešte a som von zo školy. Bojím sa...

Eva a ja, oddych na Petrove s Lenym (photo by Lulu)

Colette alias Kotletka :)

Deduško išiel do Číny za mojou tetou a strýkom, tak sme im s babi napiekli medovníky.

Tatranská mlha

Nyka a jej krásne oči

Ťava a Matis vo vlaku

Dve divožienky

Dve sestry

Fotogenický zázrak Mária

Kristen Stewart bude pre mňa vždy Joan Jett z The Runaways a Robert Pattinson zas Tylerom Stewartom z Remember Me. Myslela som, že navždy budú Bellou a Edwardom, ale uvedomila som si, že im tá rola nesadla. Iba to hrajú. Neprežívajú. Nemám rada Twilight...

Práve som si utrela posledné slzy a uvažujem, aké by to bolo byť niekým, koho má rado toľko ľudí. Koľko ľudí by bolo poznačených keby zomriem? Pár mesiacov a znovu nábeh do normálneho života, alebo večná spomienka. Zomrela mi babička. Poznačilo ma to navždy a to som si počas jej života ani neuvedomovala ako ju mám rada. Otca mám rada, sestru mám rada, mamu mám rada... To všetko si uvedomujem. Aké by to bolo stratiť ich? Chytiť ich studenú ruku, vložiť urnu s popolom do zeme. Vidieť fotky, sedieť na mieste, kde sedávali oni, počuť ich obľúbenú skladbu, vidieť obľúbený film. Toto všetko ma zaujíma, ale neviem, či mi to stojí za to zažiť. Chcem ich tu. Viem, že budem trpieť a do konca života si niečo budem vyčítať. Vyčítala som si aj keď zomrel náš pes. Vyčítam si to všetko a vyčítam si to správne. Narobila som kopu chýb a vôbec som sa nepoučila. Potrebovala by som asi dostať riadnu nakladačku od života. Možno som už dostala, ale pomôže mi to vždy len na pár dní, týždňov. Nemám sa rada. A ani si nezaslúžim aby mal niekto rád mňa.